Rádiobudík spustil svoj typický ranný poplach. Otvorila som oči. Drzé májové slnko si razilo cestu do spálne cez nedokonalo zatiahnuté závesy. Z ulice sa ozýval typický ruch zobúdzajúceho sa mesta a hrkútanie holubov, ktoré mi deň čo deň s obľubou vysedávajú na terase v kochlíkoch s jahodami.
„Otravné malé beštie,“ pomyslela som si a zamrvila som sa v posteli. Osudová chyba. Nikdy sa nemrvte v posteli, v ktorej sú s vami dvaja malí psy. Jedine, že už nechcete spať. Leo a Luna, dve malé čierne blchy, ako ich doma voláme, sa na mňa nedočkavo vrhli s radosťou im vlastnou. Vrtiace sa chvostíky, dobiedzanie a nadšené poskakovanie sem a tam znamenalo jasné ultimátum, že je potrebné vstávať. A ísť von. A servírovať raňajky. A okamžite!

„Dobre, dobre, veď už idem,“ povedala som a posadila som sa.
„Dnes je pondelok, 13. mája, meniny má Servác, už o malú chvíľu nás čaká dopravný servis. S Marekom sa pozrieme aj na to, aké nás dnes čaká počasie, ostaňte s nami,“ ozvalo sa z rádia.

A až potom mi to došlo. Autonehoda. Mama. Smrť. Ten človek. Prázdno. Okamžitý adrenalín do celého tela. V tom momente sa cítite, ako by vás prešiel nákladiak. Nepočujete žiadne okolité zvuky. Celá ta ťažoba na vás doľahne a v sekunde vás pohltí. Srdce sa vám zase roztlčie ako šialené, aj nadýchnuť sa sa zdá nemožné. Cítite ten skľučujúci pocit úzkosti a samotu každou bunkou tela, no nezmôžete sa na nič.  Len tam sedíte a neschopný pohybu hľadíte niekam do prázdna. Je to len pár sekúnd, no zdajú sa ako celá večnosť. Takto nejak sa podľa mňa cítia ľudia, ktorí sa rozhodnú si siahnuť na život a skočiť do prázdnoty počas voľného pádu. S tým rozdielom, že vy to cítite permanente, nie len niekoľko sekúnd. Toto je totiž vaša nová každodenná realita. Chvíľka „normálna“, ktorú vám telo a myseľ naservírujú každé ráno predtým, než vás nechajú precitnúť a naplno si zas a znova uvedomiť, že to čo sa stalo (žiaľ) nebol len zlý sen. A potom vám to vaša hlava s radosťou prehrá a zrekapituluje spomienku po spomienke. Pre istotu. Asi aby ste nezabudli.

Vstanem, mechanicky si vyčistím zuby a zamierim do kuchyne. Idem na autopilota. Zapínam kávovar. Kým čakám na svoje ranné espresso rozhliadnem sa okolo. Pohľad mi padne na bonboniéru Mon Chéri. Čerešne v čokoláde, mamine obľúbené. Kúpila som ich ešte minulý týždeň, včera ich mala po návrate domov dostať ku Dňu matiek. Uhnem pohľadom, kôpky papierov sú porozkladané po takmer polovici obývačky, všetky úhľadne tematicky roztriedené. Nástenka plná desiatok farebných nalepovacích papierikov plných úloh, ktoré treba vyriešiť a informácií, ktoré je potrebné zistiť. Výsledky mojej víkendovej práce – dvanásť a viac hodín zahrabaná v papieroch a na internete. Až ma udiví, že napriek okolnostiam má všetko svoj systém. Musí mať. Inak by ma porazilo. Musím byť racionálna, rozmýšľať s jasnou hlavou a ísť krok po kroku, rozumne. Teraz nie je priestor zložiť sa. Ešte nie.

To je jedna z vecí, ktorá ma v tejto situácii prekvapila. Napriek tomu, že váš svet sa otrasie od základov, ľudský organizmus sa tomu nejak prispôsobí. Život nejakým spôsobom funguje ďalej. Aj vy (nejakým spôsobom) ďalej fungujete. Musíte. Musíte vyvenčiť psy, musíte sa postarať o každodenné povinnosti. Musíte premýšľať na plné obrátky a riešiť krok za krokom všetko potrebné. Pretože nikto iný to za vás neurobí. Jedna úloha vám ubudne, ďalších šesť pribudne. Jesť vám nechutí, no musíte. Inak nebudete vedieť fungovať. Spať by ste najradšej ani nespali, no večer dobití a unavení spadnete do postele a v sekunde spíte. Aspoň takto som to mala ja. A to som si prvé týždne najviac vyčítala. Nemalo by to byť inak? Nemala by som nespať? Nejesť? Plakať viac? Som v poriadku? Pýtala som sa sama seba snáď tisíckrát. Nemala som na to odpoveď. Vedela som len, že musím ostať silná a pri zmysloch a urobiť všetko potrebné pre to, aby som mala mamu čím skôr pri sebe.

„O chvíľu si naspäť doma, mami,“ zašepkám si sama pre seba. Dnes je veľký deň. Je pondelok a ja konečne môžem začať aktívne riešiť repatriáciu. Naivne verím, že do konca týždňa vybavím všetko potrebné. To však ešte netuším, ako veľmi sa mýlim.