Do malého kufra narýchlo balím všetko potrebné. Hygienické potreby, tričká, nohavice. Do Talianska som sa balila už snáď tisíckrát. Zakaždým som sa tam tešila, bolo mojou srdcovkou. Prekrásna krajina, skvelé jedlo, temperamentní ľudia, divoká gestikulácia, olivy, a to tiramisu. Skrátka Dolce Vita, dokonalé miesto na život alebo minimálne na víkendový únik zo Slovenska. Pokiaľ sa vám tam nič nestane. A ja dúfam, že nestane. Pravdou však je, že až vtedy pochopíte, čo všetko sa skrýva pod pozlátkom, a akým zásadným spôsobom to tu nefunguje. Úhľadne skladám dlhé čierne šaty. Narozdiel od všetkých ostatných čiernych vecí v kufri, tieto putujú do samostatnej papierovej tašky. Rovnako ako aj ponožky a spodné prádlo. Topánky vraj netreba. Obuť ich zosnulým je častokrát prakticky nemožné. Neviem, aký pohľad ma v Taliansku čaká. Viem len, že mamu potrebujem vidieť. Nech to znamená čokoľvek.

Posledný týždeň som strávila zháňaním potrebných (aj absolútne nepotrebných) dokumentov, vypisovaním desiatok formulárov v taliančine, podpisovaním splnomocnení, behaním po notárskych úradoch, tlmočníkoch a pošte. 8-10 hodín zo dňa mi zabrali telefonáty a komunikácia s právnikmi, veľvyslanectvom, pohrebníctvom na Slovensku aj v Taliansku, tlmočníkmi a ďalšími inštitúciami. Pokiaľ by som v práci nedostala voľno, nemyslím si, že by bolo v mojich silách toto všetko zvládnuť sama. Rodné listy všetkých členov rodiny, výpisy z matriky, podrobné informácie o predošlom živote zosnulej, aj doklady o tom, že moja mama je skutočne moja mama. Každý jeden deň znamenal ďalšie náklady v stovkách eur. Len jedna A4 prekladu stojí zhruba sto eur. Minimálne 90 stránok doma už určite mám. Nikto sa vás nespýta či na to máte. Musíte si to zariadiť. Všetky potrebné náležitosti som vybavovala prakticky obratom, čo najrýchlejšie to šlo. Aj napriek všetkej snahe však ani po týždni od incidentu nebola mama doma. Nikto z nás nevedel, ako dlho to ešte môže trvať. Talianske úrady si stále vymýšľali ďalšie a ďalšie povinnosti, ktoré ešte musíme doložiť a splniť. Potom mali v Taliansku dovolenky, aj štátne sviatky – vtedy vám nikto nedvihne. Zavoláte počas pracovných dní poobede? Pri troche šťastia vám na piaty pokus dvihnú. Ihneď vás ale odpálkujú jednou vetou: „No, no speaking english, no, no. Italy! Italy!“ Po 15:00 im už padla. Alebo majú dôležitejšie veci na starosti, nemôžu sa vám venovať. Talianske formuláre vám len tak niekto nepreloží ani do angličtiny, nieto ešte, že by vám bol ktokoľvek schopný vysvetliť ich obsah.  Zožeňte si vlastných tlmočníkov a nejak si poraďte. Čo tam po tom, že všetko toto znamená stopku celému procesu a neustále ho odďaľuje. Telo je predsa už len telo. Kam by sa ponáhľalo. A načo, keď za každý deň „uskladnenia“ navyše, vám následne naúčtujú peknú prirážku. Rovnako aj za vystavenie úmrtného listu a cestovného pasu pre zosnulého, bez ktorého nesmie opustiť krajinu. Nechcete, aby váš blízky cestoval nahý, zazipsovaný do umelohmotného igelitu, pretože vám to príde neúctivé? Nie je problém, pošlite oblečenie a pripravte si ďalšiu tisícku bokom. Bloček nikdy neuvidíte – pokiaľ si ho doslova nevyhádate. Šokovalo ma, aký rozsiahly obchod so smrťou je. A ako si, skrytý pred zrakmi väčšiny z nás, prekvitá. Mŕtvi totiž už nič nepovedia. A pozostalí zase chcú mať celú tu traumu čím skôr za sebou a zabudnúť na ňu. Toho, kto by skutočne bojoval za práva zosnulých, niet.

„Žiaľ, komunikovali sme s vrchnou sestrou, avšak tá vám nemôže umožniť vidieť vašu mamu,“ oznamuje mi lámavou angličtinou mladý doktor v talianskej nemocnici.
„Ako to myslíte, že mi nedovolíte ju vidieť? Mám so sebou všetku potrebnú dokumentáciu, ktorú ste žiadali. Talianskych právnikov, ktorí vám môžu opätovne vysvetliť všetky okolnosti. Vyplnené a podpísané všetky žiadosti, ktoré ste chceli. Prišla som zo Slovenska len kvôli tomu, aby som mamu videla, a neodídem, kým to tak nebude,“ odpovedám napoly zúrivo.
„Madam, v tejto situácii nemôžem nič urobiť. Vrchná sestra rozhodla. Vašu mamu môžete vidieť najskôr hodinu pred plánovaným transportom tela na Slovensko,“ pokračuje mladík v bielom plášti zmätene.
„Už týždeň nemocnici posielam všetky potrebné dokumenty k prevozu a napriek tomu ste ho stále nepovolili. Nikto z nás v tejto chvíli nevie, ako dlho to celé bude trvať. Môžu to byť dni, týždne…mesiace? Musím sa vrátiť späť na Slovensko, v čase prevozu tu pravdepodobne nebudem. Preto ju chcem vidieť dnes,“ pokračujem a trvám si na svojom.
„Konzultoval som to s vrchnou sestrou, nie je to možné, pravidlá sú u nás jasné a zakladáme si na nich,“ reaguje.
„Dobre. Odkážte, prosím vedeniu, že o malú chvíľku sa im ozvú priamo,“ precedím, bez rozlúčenia sa otočím a za pochodu vytáčam už naspamäť známe číslo.

O štyridsaťdsaťdva minút neskôr už sedím na lavičke pred dvojposchodovou tehlovou budovou v okrajovej časti nemocničného areálu. Márnica. Prekvapivo, po telefonáte z vyšších miest bola možnosť vidieť mamu schválená. Je až neskutočné, že pokiaľ dodržiavate pravidlá systému a ste slušní, paradoxne, nezmôžete nič. Nemáte za sebou silnejšiu autoritu? Každému ste ukradnutí. Pokiaľ by v mojom mene nemocnici opakovane nezavolalo slovenské veľvyslanectvo, ktoré moju situáciu aktívne a intenzívne riešilo, celkom iste by ma v nemocnici otočili na päte a celá cesta by bola úplne márna. Zrejme by som si potom pred nemocnicou rozložila stan, kempovala tam a otravovala im život, až kým by neustúpili. Koľko pozostalých to však proste vzdá, pretože nemá dostatočnú silu, odíde a príde tak o možnosť vidieť svojich najbližších, možno jediný a posledný raz?

Veľké nádvorie je otvorené, na nerovnú dlažbu na mnohých miestach zo stien opadáva omietka. Hneď vedľa márnice je malý kostolík s drevenými okenicami a podobizňami svätcov. Celý areál je obklopený vysokými stromami a ohraničený veľkou kovovou bránou. Panujú tú prísne bezpečnostné opatrenia. Zamestnanci márnice sú v budove zamknutí – vstup umožnia len návštevám ohláseným od vedenia nemocnice, aj to až po príchode hlavného doktora. Sedím a čakám. Šum lístia a vytrvalé pospevovanie vtákov v korunách stromov sa rozlieha celým priestorom. Nervózne si prekrížim trasúce sa ruky. Hlavou mi víri snáď tisíc myšlienok naraz. Na takúto situáciu vás nikdy nikto nepripraví. Čo mám čakať? Aký pohľad sa mi naskytne? Aké zranenia utrpela a čo v posledných chvíľach prežívala? Kovová brána sa s vrzgotom otvorí. Dnu vchádza vysoký mladík, ktorý vedľa seba tlačí bicykel. Vykračuje si takmer až tanečnou chôdzou. Na hlave má zimnú čiapku s brmbolcom, ktorý sa mu pri každom kroku otriasa. Prichádza ku mne, podáva mi ruku a na moje prekvapenie mi takmer plynulou angličtinou vysvetľuje, že o pár minút bude všetko pripravené a zavolajú ma dnu bočným vchodom. Prikývnem. Drevené dvere sa pootvoria, na pár sekúnd sa z nich vynorí hlava sestričky, ktorá mladíka vpúšťa dnu a rýchlo za nim zamyká. Opäť osamiem. Nervózne si žmolím ruky. Netuším nič o zraneniach, ktoré utrpela. Nikto mi ich počas posledného týždňa nebol schopný špecifikovať. Dookola si v duchu opakujem, že musím zostať silná. Že nech v tej miestnosti uvidím čokoľvek, musím to zvládnuť. Nesmiem a nechcem sa zľaknúť toho pohľadu, a ani byť znechutená. Ako by som mohla? Je to moja mama. A ja to musím ustáť pre ňu. Ak tam niekde je a pozerá sa na mňa, musí vidieť, že to zvládnem, a že je všetko v poriadku.

O malú chvíľu sa ozve štrngotanie kľúčov, otočím sa. Otvoria sa bočné dvere, stojí v nich ten istý mladík, tentokrát však už v dlhom bielom plášti a bez čapice. Vedľa neho stoja ešte ďalší dvaja ľudia, žena a muž. Všetci na mňa hľadia s akými strachom v očiach, akoby ani jeden presne nevedel, ako začať. Mladík mi naznačí, že môžem vojsť. Všetci traja ustúpia nabok a uprú oči do zeme. Postavím sa a z nádvoria sa zahľadím do vykachličkovanej miestnosti. Je úplne prázdna. Len priamo v jej strede stojí jeden veľký kovový stôl. Okamžite sa celá roztrasiem. 

„Mami,“ zašepkám. Nemotorne tisnem jednu nohu pred druhú ako keby som prichádzala na vlastnú popravu, vchádzam dnu a oči z ktorých sa mi lejú slzy so všetkým vypätím síl upieram do stredu miestnosti.