,,,stačí len jeden a pol sekundy na to, aby sa váš život otočil hore nohami? Jeden a pol sekundy, po ktorej už nikdy nebudete tým človekom, ktorým ste boli predtým? Jeden a pol sekundy, na ktoré vás nikdy nikto nepripraví. Presne jeden a pol sekundy totiž podľa znalcov trvalo, kým auto rútiace sa kľukatou cestou neďaleko malého talianskeho mestečka. 9. mája krátko pred polnocou narazilo do stromu. Šoféroval muž. Prežil. Spolujazdkyňa zomrela na mnohonásobné vnútorné a vonkajšie zranenia po opakovaných pokusoch miestnych zdravotníkov o jej záchranu o 1:57 v neďalekej nemocnici. Bola to moja mama.

Na ten deň nezabudnem nikdy. Pamätám si ho do posledného detailu. Bol piatok, 10. máj. Tak ako každé ráno som vyvenčila našich dvoch psov, zaliala si kávu a so šálkou v ruke na gauči čítala ranné správy. O 7:31 zazvonil mobil. Volala mama – zvláštne, väčšinou, keď je preč, si píšeme – prebleslo mi hlavou.

„Mami? Všetko v poriadku?,“ ozvala som sa.
„Tvoja matka je mŕtva. Mali sme autonehodu,“ ozvalo sa na druhej strane po anglicky.
„Ako to myslíš, že je mŕtva? Akú autonehodu?!,“ rozbúšilo sa mi srdce a vychrlila som zo seba spleť otázok.
„Je mŕtva,“ skonštatovala sucho druhá strana.
„Neverím ti! Opäť je to len ďalší z tvojich pokusov ako na seba pritiahnuť pozornosť? Kde je moja mama? Pohádali ste sa? Čo si jej urobil? Je v poriadku? Okamžite mi ju daj k telefónu!,“ nedala som sa zastaviť.
„Nemám ti ju ako dať k telefónu. Zomrela. Ja som v nemocnici.“
„Píp-píp-píp,“ ozvalo sa a rozhovor sa skončil. Volám naspäť. Raz, dvakrát, päťkrát. Bez odozvy.
„Haló? V akej nemocnici sa máte nachádzať?,“ píšem rýchlo rozklepanými rukami do správy. Nedoručené.

Srdce mi bilo ako o život. Celé telo mi zaplavil adrenalín a strach. Čo mám teraz, do šľaka, robiť? V tomto momente som nevedela ani len to, kde sa moja mama nachádza. Naposledy mi napísala o 22:26, že dorazili do cieľa. Čo sa stalo? O akej nemocnici hovoril? Skutočne sa stalo to, čo povedal, alebo je to len ďalší pokus o manipuláciu zo strany človeka s naštrbenou psychikou? Okamžite som vygooglila číslo na slovenské veľvyslanectvo v Ríme.

„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?,“ ozval sa v telefóne prívetivý ženský hlas. Zložila som sa. Ledva som lapala po dychu. Vysloviť dve krátke vety mi pripadalo nemožné. Odmietala som tomu uveriť. „Ja-ja-ja…asi potrebujem pomoc. Moja mama… je možno… mŕtva,“ povedala som po prvý raz nahlas.