Sedieť a čakať, či vám veľvyslanectvo potvrdí, čo sa stalo s vašou mamou, sú tie najhoršie momenty, hovorí Petra Podhorcová, ktorej mama zomrela pri autonehode v Taliansku. Petra Podhorcová prišla na rozhovor s Leom a Lunou. Dva čierne psíky a náhrdelník na krku sú to jediné, čo jej zostalo po mame. „Sú dni, keď si hovorím, že už nemôžem ísť ďalej. Sama vstávam, sama idem spať. Mama ich ľúbila nadovšetko a dnes sú moja rodina. Len oni mi zostali, dve čierne blchy, ako ich mama volala,“ povie polohlasom nad šálkou čaju a utrie si slzy.

Petra sa o maminej smrti dozvedela z trojminútového telefonátu. O týždeň neskôr vycestovala do Verony, aby ju mohla vidieť na vlastné oči. Trvalo mesiac, kým ju pochovala na Slovensku. Pokoj však nenašla ani potom. S jej smrťou sa dodnes nezmierila. Nekonečné telefonáty s policajnými vyšetrovateľmi a právnikmi, hodiny rozhovorov s talianskymi úradmi a desiatky poslaných mailov jej ani po polroku nedovolia trúchliť. „Veľakrát čakám, že príde domov. Chcem jej povedať, čo som v ten deň zažila, tak, ako som bola zvyknutá. Chcem sa s ňou poradiť a až potom si uvedomím, že sa už nikdy nevráti,“ hovorí 29-ročná Petra. Chce však pomôcť ostatným s podobnou skúsenosťou, aby nemuseli zažiť to, čo ona. Petra Podhorcová založila Svetlunu, občianske združenie, ktoré pomáha pozostalým.

Martina sa pred pár rokmi druhý raz vydala. Za manžela si zobrala občana Talianska, s ktorým pravidelne cestovali do mesta Shakespeareovho Rómea a Júlie. Štvordňový výlet, ktorý podnikli v máji, nemal byť ničím výnimočný. „V piatok ráno mi jej manžel, ktorý v tú noc šoféroval, zavolal a oznámil mi, že mali haváriu a mama zomrela,“ opisuje Petra. O detailoch hovoriť nemôže, keďže príčina autonehody a okolnosti maminej smrti sa stále vyšetrujú. „Celé sa to bude pravdepodobne ťahať roky. Roky boja za mamu, ktorú už nikdy neobjímem.“

 

Kde presne sa nehoda stala a čo je s jej mamou, sa z telefónu nedozvedela. Zavolala preto na veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Ríme a úradníkovi na druhej strane trasúcim sa hlasom povedala, že jej mama mala autonehodu. „Nadiktovala som im základné údaje. Pýtala som sa, či o nehode niečo vedia, čo mám robiť, pretože sedieť a čakať je asi to najhoršie, čo človek môže v takejto situácii urobiť.“ Veľvyslanectvo síce žiadne úmrtie Slovenky nahlásené nemalo, avšak okamžite začalo situáciu preverovať. Podľa Petry bola práve táto inštitúcia v celom procese najviac nápomocná. Ambasáda mladú ženu poslala na políciu, aby nahlásila, že v Taliansku zrejme došlo k nehode slovenskej občianky, ktorej okolnosti treba bezodkladne vyšetriť. Nebolo ešte ani deväť hodín ráno, keď Petra so stiahnutým žalúdkom utekala na najbližšiu policajnú stanicu, ktorú má pár minút od domu. „Pani len otvorila okienko, nechala ma stáť na ulici a vysvetľovať, čo sa stalo. Mala som problém vôbec vysloviť, že moja mama môže byť mŕtva, no ona naliehala, že mám hovoriť hlasnejšie. Potom sa išla poradiť s kolegom. Neviem, ako v tej chvíli plynul čas, no radili sa určite viac ako dvadsať minút.“ Keď sa policajti vrátili, Petra im mala celý príbeh zopakovať. Medzitým ju inštruovali, aby sa presunula do čakárne. „Prišiel tretí kolega a znova som všetko musela opakovať, navyše pred úplne cudzou paňou, ktorá tiež čakala na policajtov. Znova sa odišli poradiť,“ spomína.

Kým premýšľala, koľkokrát bude musieť bolestivý príbeh ešte „omieľať“, kým jej niekto konečne podá pomocnú ruku, prihovorila sa jej pani, ktorá to všetko počula. Povedala, že jej sesternica žije blízko Verony a môže ju požiadať, aby prezrela miestne médiá a pokúsila sa nájsť niečo o nočnej nehode. Petra jej ponuku vďačne prijala. „Po pol hodine vyšiel policajt a povedal mi, že mi nevedia pomôcť. Mala som sa obrátiť na veľvyslanectvo, pretože oni taký prípad v zahraničí ešte neriešili a, samozrejme, problémom bol aj cudzí jazyk,“ hovorí zarazene. Z veľvyslanectva ju predsa poslali na políciu, no polícia ju posiela naspäť na veľvyslanectvo.

O pár hodín neskôr jej zazvonil telefón. Na druhom konci linky bola príbuzná panej z policajnej čakárne, ktorá v novinách našla, že v noci sa skutočne stala autonehoda. Žena zomrela, muž mal byť hospitalizovaný a auto zhorelo do tla. Petra okamžite volala na veľvyslanectvo, ktoré stále nemalo žiadne informácie. Poslala im preto odkazy na články v miestnych talianskych novinách. Dlhé hodiny si prekladala všetky dostupné informácie a študovala každý detail fotiek kompletne zničeného vraku auta. Snažila sa rozpoznať akúkoľvek drobnosť či osobnú vec, ktorú so sebou mala jej mama. Modlila sa, aby žiadnu nenašla. O štyri hodiny neskôr jej však z veľvyslanectva správu oficiálne potvrdili. Jej mama je mŕtva.

Petra síce stále netušila, čo presne sa stalo, ani prečo k nehode došlo, no bola odhodlaná mamu dostať čo najskôr späť domov na Slovensko. Veľvyslanectvo jej však vysvetlilo, že na to, aby s ňou talianske inštitúcie vôbec komunikovali, bude potrebovať tamojšie právne zastúpenie. Spraviť tak musela do 24 hodín. Zapojila tak všetky kontakty, ktorá mala, a začal sa kolobeh telefonátov a mailov. Napokon si našla advokátov, ktorí sa jej prípadu ujali a zamedzili prípadnému spopolneniu pozostatkov jej mamy. „Výhradné právo na to, čo bude s jej telom, mal mamin manžel. Napriek tomu, že boli krátko pred rozvodom. Legislatíva sa v takejto situácii nepozerá na priamych potomkov,“ opisuje. A tak sa Petra pár dní po tragickej dopravnej nehode ocitla na chodbe talianskej nemocnice a pripravovala sa na najťažší okamih svojho života. Veľvyslanectvo ju ubezpečilo, že lekári ju k maminmu telu pustia a umožnia jej ho vidieť. Mala so sebou všetky potrebné dokumenty, ktoré Taliani vyžadovali, a ktorými musela preukázať okrem iného to, že je dcéra zosnulej. Celý týždeň strávila obiehaním slovenských úradov, tlmočníkov či notárov. Všetko podstupovala v nádeji, že sa bude môcť s mamou čím skôr dôstojne rozlúčiť doma na Slovensku. Nestačilo to. Vedenie nemocnice jej povedalo, že telo zosnulého je možné vidieť až hodinu pred plánovanou repatriáciou, teda prevozom tela na Slovensko. V tom čase však nikto nevedel, kedy k to bude. Ani Petra nie. Mohli to byť dni, týždne, ale aj mesiace. Petra sa im niekoľkokrát snažila vysvetliť, že precestovala takmer 800 kilometrov, len aby svoju nebohú mamu mohla vidieť. Argumenty ich však nepresvedčili, a tak muselo opäť zasiahnuť veľvyslanectvo. Napokon vybavili, že nemocnica Petre umožnila mamu vidieť. „Až v márnici mi to všetko došlo. Až tam som pochopila, že je to naozaj moja mama, a že sa to naozaj stalo. Ešte horšie než vidieť ju ležať v márnici, pozerať sa na jej zranenia, výraz v jej tvári, ktorý budem mať už navždy pred očami, je však pocit, že od nej odchádzam, lebo musím riešiť ďalšie potrebné veci na Slovensku, s ktorými mi nikto nepomôže, a nechávam ju tam. Samú. Bez vidiny toho, kedy sa mi vráti domov a kedy ju vôbec bude možné pochovať.“ Petra sa odmlčí a zahľadí sa na svoje dve „čierne blchy“. Tak to počas nášho rozhovoru spravila vždy, keď pre ňu bolo až príliš ťažké pokračovať.

 

Petra nechcela svoju mamu nechať v márnici vo Verone ani o deň dlhšie, než to bude nevyhnutné. Keď sa však pustila do vybavovania repatriácie, od začiatku narážala na komplikácie a prekážky. „Čelila som obrovskému množstvu neraz až nezmyselnej byrokracie,“ hovorí. Oslovila bratislavské pohrebníctvo, s niečím jej pomohli právnici, no množstvo vecí si musela vybavovať sama. „Opakovane som každý deň obvolávala talianske úrady a ,kopala‘ ich, aby sa mamou a jej prevozom zaoberali. Ich prístup je v mnohých ohľadoch laxný, na všetko majú čas. Liezla som im na nervy, ale bolo mi to jedno. Potrebovala som ju mať čo najskôr na Slovensku.“ Problémom bola najmä jazyková bariéra na oboch stranách. Mladá žena tak už na telefóne nemala len talianskych a slovenských právnikov, ale aj tlmočníkov. Z vlastného vrecka musela platiť aj úradné preklady desiatok dokumentov do taliančiny a slovenčiny. „Talianskym úradom som musela neustále dokazovať, že som jej dcéra. Poslala som im kópiu rodného listu, ale to nestačilo. Prichádzali s novými a novými povinnosťami, ako napríklad s výpismi bydlísk, kde mama počas života žila. Takými vecami neustále podmieňovali prevoz,“ opisuje zdĺhavý proces. Nahlásiť musela aj občianske preukazy štatutárov slovenského pohrebníctva. Žiadalo to od nej talianske pohrebníctvo. Dali jej na to presne dve hodiny, inak prevoz stopnú. Dôvod nemal nič spoločné s predpismi: talianske pohrebníctvo o dve hodiny zatváralo a kvôli Petre si nechcelo predlžovať pracovnú dobu. Okrem toho mu musela nahlásiť mená či rodné čísla vodičov, ktorí išli pre jej mamu a presné časy, kedy prekročia hraničné priechody. Rakva musela spĺňať prísne normy: musela byť špeciálne vystlaná, zapečatená, pozinkovaná a chladená.

 

Trvalo dva týždne, kým talianske úrady Petre konečne povolili prevoz Martininho tela späť na Slovensko. Za každý deň „uskladnenia“ tela sa pritom platí. Koľko presne, Petra nevie, pretože Taliani jej telefonicky oznámili len výslednú sumu. Problém bol aj s faktúrou či potvrdením, ktoré sa Petre zdráhali dať. Okrem iného v nej bola zaúčtovaná napríklad aj konzervačná látka, ktorá mala zabezpečiť, aby jej telo zvládlo prevoz bez poškodenia. Počas prepravy sa „znehodnocuje“, pretože z neho vytekajú telesné tekutiny, čo môže byť neskôr problém pri prípadnej pitve. Pracovníci bratislavského pohrebníctva však zistili, že Martina žiadnu konzervačnú látku nedostala. Pri prevoze sa veľký dôraz na dôstojnosť nekladie. „Štandardne to funguje tak, že telo blízkeho nahé zabalia do igelitového vreca, ktoré vložia do rakvy. Ak vám to príde nehumánne, môžete zosnulému poslať oblečenie, no 850 eur zaplatíte za to, že ho oblečú,“ dodáva. Zosnulý dostane na cestu aj dokumenty, ktoré sú však na Slovensku bez úradného prekladu zbytočné. Až keď zaň Petra zaplatila, jej mame vystavili úmrtný list.

Ceny za repatriáciu zosnulého na Slovensko sa pohybujú v tisícoch eur, no presná suma sa odvíja od viacerých faktorov. Závisí od toho, ako dlho sa zosnulý nachádzal v zahraničí, od počtu kilometrov či spôsobu prepravy. „V prípade, že nastane úmrtie slovenského občana v zahraničí a pozostalí si prajú prevoz na Slovensko, je potrebné počítať s vysokými finančnými nákladmi,“ upozorňuje Róbert Kováč, riaditeľ bratislavského pohrebníctva Marianum. Peniaze od pozostalých pritom požadujú hlavne zahraničné nemocnice či patológie, ktoré majú zosnulého na starosť. Svoje o tom vie aj Petra, ktorej celkové náklady za repatriáciu zosnulej mamy sa spolu so službami právnikov či tlmočníkov do dnešného dňa vyšplhali na takmer 30-tisíc eur. Aktuality.sk oslovili k tejto téme aj poisťovne, ktoré nám poskytli vlastné štatistiky. „Evidujeme prípady repatriácie v nižších tisícoch eur, ale aj repatriáciu za 20-tisíc eur. Za posledné dva roky sa priemer nákladov na repatriáciu ako takú pohyboval na úrovni 2 200 eur,“ priblížila špecialistka digitálneho marketingu Ester Niemczyková z poisťovne Axa. Allianz – Slovenská poisťovňa tvrdí, že pri škodách nad 10-tisíc eur tvoria náklady použité na repatriáciu do vlasti 3,7 percenta z celkovej výšky všetkých škôd. „Priemerná výška nákladov na repatriáciu pri škodách nad 10-tisíc eur je 4 980 eur. Najvyššie náklady na repatriáciu máme zo Spojených štátov,“ ozrejmila riaditeľka komunikačného odboru poisťovne Lucia Strnad Muthová.

 

Nie každý však má k dispozícii dostatočnú rezervu, ktorá by mohla takéto nečakané náklady v takejto tragickej situácii pokryť. „Ak si pozostalý nedokáže požičať finančné prostriedky, je to skutočne problém. Stalo sa aj to, že zosnulého pochovali na miestnom cintoríne,“ hovorí predseda Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb Ladislav Stríž. „Neskôr je síce možné požiadať o exhumáciu, ale v takýchto prípadoch je byrokracia ešte komplikovanejšia ako pri transporte,“ vysvetľuje. Najschodnejšou cestou podľa neho býva kremácia v krajine úmrtia a následné prevezenie popola na Slovensko. Vďaka spopolneniu tela môže cena prevozu klesnúť až o 70 percent.

S uhradením nákladov na repatriáciu môže čiastočne pomôcť životné či cestovné poistenie, v ktorom je zahrnuté aj poistenie v prípade smrti. „Proces prevozu telesných pozostatkov je podstatne zjednodušený v prípade, ak mal zosnulý občan uzavreté poistenie, ktoré pokrýva tiež náklady spojené s prevozom telesných pozostatkov v prípade úmrtia v zahraničí,“ potvrdil rezort zahraničných vecí. Poisťovne Allianz aj Axa napríklad v prípade úmrtia svojho poistenca v zahraničí zabezpečia repatriáciu jeho telesných pozostatkov, ich spopolnenie alebo uloženie v mieste poistnej udalosti. Šéf pohrebníctva Marianum však upozorňuje, že aj tu môžu nastať komplikácie a dôležité je, ako bolo poistenie uzatvorené a nastavené.

V rokoch 2013 až 2017 zomieralo v zahraničí takmer 770 Slovákov ročne (novšie štatistiky týkajúce sa počtu prevozu telesných pozostatkov neeviduje). Štátna podpora repatriácie zosnulých osôb na Slovensku neexistuje. Podľa Stríža prichádza do úvahy iba v prípadoch hromadných nešťastí, ako sú pád lietadla, zemetrasenie či iné prírodné katastrofy. V takýchto prípadoch štát zabezpečuje transport vrátane rakiev.

Vďaka nedávno novelizovanému zákonu o príspevku na pohreb však budú môcť pozostalí od januára 2025 požiadať o príspevok na pohreb do výšky 200 eur. Táto finančná výpomoc síce neslúži na pokrytie nákladov na prevoz telesných pozostatkov, avšak dokáže znížiť celkové výdavky spojené s tragickou udalosťou. Telo sprevádza špeciálny pas

Repatriácia zosnulého na Slovensko podlieha rôznym pravidlám. Ako vysvetľuje Tomáš Mészáros, senior právnik advokátskej kancelárie kaduc & partneri, kľúčová je komunikácia so zastupiteľským úradom, ktorý pre pozostalých predstavuje primárny komunikačný uzol. „Jednak by mal pozostalým poskytnúť komplexné informácie o lokálnych špecifikách súvisiacich s právnou reguláciou úmrtia v danej krajine, no zároveň môže byť súčinný aj pri vybavovaní prevozu telesných pozostatkov zosnulého na územie Slovenskej republiky, napríklad vo forme vystavenia potrebnej dokumentácie,“ ozrejmuje.

Kľúčové je, v ktorej krajine úmrtie nastalo. Pravidlá týkajúce sa prevozu pozostatkov zosnulého do istej miery harmonizuje štrasburský Dohovor o prevoze tiel mŕtvych osôb z roku 1973, ktorý zastrešuje Rada Európy. Dohovor podpísala väčšina európskych štátov, no niektoré od neho odstúpili a majú vlastné pravidlá. „Ak na Slovensko privážame zosnulého zo štátu, ktorý je viazaný medzinárodnou dohodou, platí, že k prevzatiu zosnulého môže dôjsť, ak je úmrtie doložené pasom, takzvaným Laissez-passer for a corpse, vydaným kompetentným úradom štátu odchodu, a to v anglickom alebo francúzskom jazyku,“ vysvetľuje Kováč. Sprievodný list tela zosnulého, teda Laisseez-passer for a corpse, nahrádza občiansky preukaz či pas. Sú v ňom uvedené presné údaje o zosnulom, príčina smrti či matričné údaje medzinárodného charakteru, čo je overená listina s pečiatkou daného štátu potvrdzujúca úmrtie. Ak krajina, kde slovenský občan zomrel, nie je súčasťou dohovoru, pas pre zosnulého musí potvrdiť veľvyslanectvo Slovenskej republiky alebo slovenský konzulárny úrad v danom štáte. Týka sa to napríklad Poľska, Maďarska či Talianska. Okrem pasu by mal mať zosnulý aj potvrdenie o príčine úmrtia, v prípade nariadenej pitvy aj pitevnú správu či povolenie na pohreb.

Človeku, ktorý nezažil to, čo Petra Podhorcová, sa tie dva týždne, ktoré trvalo vybaviť prevoz tela na Slovensko, nemusia zdať dlhé. Byrokratický kolotoč, ktorým si prešla, však Petra nepraje ani najhoršiemu nepriateľovi. „Cítim osamelosť, beznádej a aj keď sa rozkrájam, stále to nebude dosť. Predstava, že sa to deje aj iným, ma skľučuje. Nedokážem žiť s tým, že by mali pozostalí narážať na rovnaké legislatívne diery, rovnaký nezáujem a laxný prístup zo strany úradov,“ hovorí.

 

Po dvoch hodinách sa lúčime. Petra si ešte objedná kapučíno, pretože o pol hodinu čaká Lea a Lunu psí salón. Na pravidelné strihanie s nimi vždy chodila aj Martina. Spoločne ich boli dať ostrihať aj 8. mája. Potom sa s mamou šli prejsť, zastavili sa na kávu v obľúbenej kaviarni. Lunu si Martina zobrala do náručia, Leo oňuchával koberček pod stolom a spolu pozorovali okoloidúcich. O deň neskôr odcestovala Martina do Verony. Na ďalší deň auto, v ktorom sedela, narazilo do stromu. Podľa znalcov to trvalo len jeden a pol sekundy. Dnes si Petra tiež vypije kávu, tiež sa poprechádza s Leom a Lunou a spolu budú pozorovať okoloidúcich. Bude sama, no urobí presne to, čo robievala s mamou. A hoci hovorí, že len jeden a pol sekundy stačí na to, aby ste už nikdy neboli človekom, akým ste boli predtým, dnes bude mať aspoň na chvíľu pocit, že sa nič nezmenilo.

 

Autor: Katarína Runnová, Michaela Paulovič