ODKAZ MAME
Mami, pravdou je, že Ti dlžím veľmi veľa. Dala si mi život, chránila si ma. Všetko, čo o svete viem, viem najmä vďaka Tebe a skúsenostiam, ktoré si mi odovzdala. Každý jeden deň si mi umožňovala cítiť bezhraničnú materinskú lásku. Takú, ktorá dokáže aj hory prenášať, keď treba.
Vyformovala si zo mňa človeka a ženu, ktorou dnes som. Bdela si pri mne celé noci v chorobách, tešila sa z mojich malých i veľkých úspechov. Stála si pri mne aj v tých najťažších chvíľach, keď tu nikto iný nezostal. Ty si vždy bola moja skala, o ktorú som sa mohla za každých okolností oprieť. Môj najväčší kritik, ale aj najlepšia priateľka.
Martina Dodoni bola výnimočná žena a nemyslím to len ako klišé frázu. Slovo, ktoré ju podľa môjho názoru vystihuje najlepšie, je sila. Keď poviem, že moja mama neraz dokázala ísť až ďaleko za hranice ľudských možností a zvládla aj nemožné, vôbec neklamem. Odmalička bola pre mňa superhrdinkou, ktorú som s otvorenými ústami pozorovala a nechápala som, odkiaľ sa tá bojovnosť, odvaha a sila berú. Už ako malé dievčatko som dúfala, že raz, keď vyrastiem, budem ako ona. Aj napriek tomu som ju v dospelosti často láskavo podpichovala s tým, že len dúfam, že raz nebudem ako ona! Veď viete ako sa hovorí, že všetky dcéry sa napokon stanú svojimi matkami…
“Mami, nech pôjdem kamkoľvek a budem hľadať akokoľvek, nikdy nenájdem nikoho, kto by ma ľúbil tak, ako Ty.”
Krehkosť bytia
Superhrdinkou si pre mňa zostala navždy. Filmy nás však nepripravia na alternatívu, že by naši superhrdinovia niečo nezvládli, nedajbože, že by ich život vyhasol a jedného dňa sa nám nevrátili domov. Sú totiž neohrození. Žiaľ, nežijeme vo filmoch. V skutočnosti platí, že tí najsilnejší z nás sú často aj tými najkrehkejšími. A pritom to na sebe vôbec nemusia dať znať. Znesú viac než je bežné, dokážu si poradiť aj v bezvýchodiskových situáciách, prežiť aj v najnehostinnejších podmienkach. Na konci dňa však aj oni potrebujú svoju „skalu“ o ktorú sa môžu oprieť.
Úprimne priznávam, že je množstvo vecí, ktoré si od 10. mája vyčítam. Napríklad aj to, že som tou „skalou“ pre Teba nebola. Že si nepamätám kedy naposledy som Ťa len tak objala, alebo kedy som Ti povedala, že Ťa ľúbim. Ani som sa s Tebou nerozlúčila. Nenapadlo mi to, už v nedeľu si mala byť naspäť doma. V mnohých veciach som sa z pohodlnosti spoliehala na to, že ich „mama vyrieši“ namiesto toho, aby som ja bola tou, ktorá tu bude pre svoju mamu. V mnohom som „ťažila“ z Tvojej sily, no na oplátku som Ti dávala strašne málo. Myslím, že je fér si to dnes priznať. A ospravedlniť sa Ti za to, mami.
Zdanlivo pokojné, predvídateľné a nalinajkované životy, stereotyp, v ktorom sa vlastne nič zásadné nedeje spôsobia, že otupiete voči možnostiam, že by sa vám mohla prihodiť tragédia. Nečakáte ju. Ani v najdivokejšom sne. Aj tie najnudnejšie, obyčajné, všedné dni, kedy sa vlastne nič nedeje, sú pre vás len dňami. Veď ich ešte bude veľa, čas je predsa takmer neobmedzený. Teraz už viem, že to tak nie je. A aj za najobyčajnejší a najnudnejší deň s Tebou by som teraz dala všetko. Za možnosť objať Ťa, povedať Ti všetko to, čo som mala povedať už dávno. Už nikdy by som to nebrala ako samozrejmosť. Keby bolo keby…
Posledné mesiace od mnohých ľudí počúvam, že som silná. Že som ako Ty. Ver mi, veľmi dúfam, že sa Ti raz aspoň z polovice vyrovnám. A dúfam, že nikdy nestratím svoj vnútorný kompas, že budem vždy človekom, na ktorého môžeš byť hrdá.
Mami, ľúbim ťa. Mala som Ti to hovoriť častejšie. Mala som Ťa objímať častejšie. Teraz to už všetko viem. No viem aj to, že si vedela a vieš, že Ťa ľúbim najviac na svete. Že si tú lásku cítila, a že ju aj naďalej cítiš. Sľubujem Ti, že svoj život prežijem tak, aby si na mňa mohla byť hrdá. Sľubujem, že z môjho srdca nikdy nezmizneš a že aj prostredníctvom mňa budeš žiť ďalej. Preberám štafetu – sľubujem Ti, že rovnako ako si počas celého života bojovala Ty za mňa, teraz budem bojovať ja za Teba, za pravdu a spravodlivosť, ktorú si zaslúžiš. Prenesiem pre Teba aj hory, keď bude treba.
