(Keď sa vám svet rozbije na tisíc kúskov II.)

Veľvyslanectvu v Ríme som telefonicky nahlásila základné mamine údaje – o žiadnej autonehode, ktorá sa mala stať v noci v Taliansku a pri ktorej by zahynula občianka Slovenska však nevedeli. Zdravotníci, polícia ani iné autority im zatiaľ žiadny incident nenahlásili. Odporučili mi, aby som išla na políciu a podala trestné oznámenie. Rýchlo som na seba navliekla oblečenie, ktoré bolo práve po ruke, roztrasenými rukami som schytila peňaženku, cigarety, kľúče a vybrala som sa na najbližšiu políciu.

Dvojposchodová sivá budova sa nachádza len niekoľko ulíc od môjho bytu, z oboch strán je obklopená rodinnými domami. Bolo krátko po ôsmej, vstupné dvere boli zamknuté. Zazvonila som. Po chvíli sa otvorilo malé okno a spoza mreží na mňa dlhými mihalnicami zaklipkala znudená policajtka.

„Áno?“ otrávene sa opýtala a nadvihla obočie.
„Dobrý deň, moja mama… možno… zomrela v zahraničí, kontaktoval ma muž, ktorý mal údajne šoférovať auto, nedarí sa mi s ním už spo…,“
„Čo? Hlasnejšie hovorte,“ prerušila ma zatiaľ čo si obzerala svoje tyrkysové nechty na ľavej ruke.
„Mám informácie, že moja mama možno zomrela pri autonehode v zahraničí, veľvyslanectvo mi odporučilo, aby som išla na políciu, tak som hneď prišla za vami,“ povedala som dôraznejšie a stále roztrasená prehltla hrču v hrdle. V duchu som sa len modlila, aby obyvatelia okolitých domov nepočuli to, čo stále takmer nie som schopná nahlas vysloviť.

Policajtka bez slova zabuchla okienko. O pár sekúnd otvorila dvere a apaticky ma vyzvala: „Poďte dnu“.

Malá ošarpaná miestnosť bola zahalená šerom. Zo stien miestami opadávala omietka. Pod oknami so zatiahnutými žalúziami sedela na drevenej lavici žena.

„Dobrý deň,“ pozdravila som.
„Počkajte, o chvíľu príde kolega,“ zavelila policajtka a odišla do miestnosti z ktorej na mňa predtým hovorila cez okno.

Sadla som si. Žena oproti mne si ma skúmavo premerala. V čakárni bolo úplné ticho, v pozadí bolo počuť hlasy policajtov. V rukách som kŕčovito zvierala cigarety, srdce mi splašene bilo. Na polícii som ešte nikdy nebola. O malú chvíľu sa otvorili dvere a vyšiel z nich policajt v sprievode kolegyne.

„Čo sa vám stalo? Kolegyňa hovorila, že vám zomrela mama, či čo?“ opýtal sa akoby nič.

Sedela som tam ako obarená. Vlastne ani neviem, čo som čakala.

„Ja…neviem či zomrela. Pred zhruba hodinou mi volal muž, je cudzinec, z jej mobilu s tým, že sa stala autonehoda a ona zomrela. Neviem čo sa deje, kde moja mama je a ani či to je pravda. Už sa mi s ním nedarí spojiť. Slovenské veľvyslanectvo v Ríme mi povedalo, nech idem na políciu, tak som prišla.“

„Aha. A to on vám volal? Kedy?,“ spýtal sa policajt.

„Áno, volal mi on, z jej telefónneho čísla, o 7:31. Odvtedy sa s ním už neviem spojiť, nedvíha mi a ani neodpisuje na správy,“ zopakovala som zatiaľ čo som na sebe cítila pichľavý pohľad ženy sediacej na druhej strane čakárne.
„A oni išli do Talianska? Tam žili?“ pokračoval.
„Nie, mama žila na Slovensku, do Talianska mali ísť len na pár dní, v nedeľu sa mali vrátiť naspäť,“ spresnila som. „Veľvyslanectvu zatiaľ takúto autonehodu nikto nenahlásil, no odporúčali mi, aby som hneď išla za vami.“
„Uhm. No dajte mi váš občiansky a počkajte, poradím sa, dobre? Položil rečnícku otázku a so znudenou kolegyňou kolísavou chôdzou zase odišli a zavreli za sebou dvere.

Čakárňou sa opäť rozhostilo ticho. Pozerala som do zeme a cítila som sa strašne. Na sebe som stále cítila skúmavý pohľad ženy oproti. Spoza dverí sa ozval družný rozhovor a smiech policajtov.

„Prepáčte…no nedá mi to. Počula som, čo ste hovorili policajtom…(nečakane)…neviem či to pomôže, no ak by ste chceli, moja krstná žije v Taliansku. Blízko miesta, ktoré ste spomínali. Vie po taliansky, viem, že to nie je veľa, no mohla by som ju poprosiť, aby pozrela miestne správy či sa náhodou nepíše o nejakej nočnej autonehode, ak by ste chceli,“ navrhla opatrne.
„Áno, pokiaľ by to pre vás a pre ňu nebol veľký problém, veľmi by ste mi pomohli. Taliansky neviem, nepoznám ani miestne médiá, sama by som nevedela, kde hľadať,“ vyšlo zo mňa prakticky v sekunde. Pani sediaca oproti by bol posledný človek, u ktorého by som na polícii hľadala pomoc, no okamžite som za tú ochotu pociťovala obrovskú vďaku. 
„Dobre, dajte mi vaše telefónne číslo, ja jej hneď napíšem a pokiaľ niečo nájde, ozvala by sa vám už priamo ona,“ pohotovo zareagovala.

Z dverí vykukol policajt. Čakáreň sa zaplnila vôňou kávy. „Vy ste hovorili, že on je Talian?“
„Áno,“ zopakovala som.
„A to s ním komunikujete po slovensky? Alebo ako?“ začudovane sa opýtal.
„Po anglicky,“ odvetila som.
„Uff…,“povzdychol si. A vy čo chcete tuto u nás? Akože podať trestné oznámenie alebo čo?“
„Na veľvyslanectve mi povedali, že mám ísť v prvom rade za vami a že mi poradíte, ako ďalej postupovať. Pokiaľ mám podať trestné oznámenie tak ho podám, neviem, čo je v takejto situácii optimálne,“ reagovala som.
„No tak, ako, my sme tu takúto situáciu ešte neriešili, tak ja neviem,“ poškriabal sa po hlave a zadíval sa do blba.
„Ja som v takejto situácii tiež po prvý raz. Myslela som si, že ma usmerníte alebo mi aspoň poviete, ako postupovať,“ povedala som mu. Opäť si spätne hovorím – neviem čo som vlastne čakala.
„No dobre, počkajte ešte, dobre?“ povedal a zase zabuchol dvere.
„Viete…nechcem vám pridávať, no práve včera som s tou mojou krstnou volala a bavili sme sa o tom, ako extrémne v posledných mesiacoch stúpol počet vrážd žien. Muži v Taliansku vraždia svoje manželky ako na bežiacom páse, je to šialené. Vždy to tam tak bolo…no teraz je to ešte rozšírenejšie. Nechápali sme. Len dúfam, že to nebude prípad vašej maminky, no keď som počula, čo hovoríte…“
Jediné, čo som zo seba v tej sekunde vysúkala bolo: „Uhm. Prepáčte, ale vybehnem si von zapáliť, dobre?“
„Jasné, keby vás hľadali zavolám vás,“ odvetila súcitne.

Ani neviem, koľko cigariet som vyfajčila. No muselo ich byť dosť, pretože ma z nich už pálilo celé hrdlo. Májové slnko už statočne pripekalo, no nechcela som ísť späť dnu. Vybavila som aspoň rýchle telefonáty do práce a najbližším kamarátkam. Rodinu som zatiaľ alarmovať nechcela. Volala som aj na mamine číslo – tentokrát už bolo vypnuté. Nervózne som prešľapovala z nohy na nohu a cítila som sa ako troska. Dvere sa otvorili a opäť som zbadala hlavu policajta. V ruke držal môj občiansky preukaz a podával mi ho.
„No, prešiel som si to s kolegami, ale viete, my vám nemáme ako pomôcť. My nemôžeme komunikovať so zahraničnými orgánmi. To musíte všetko cez veľvyslanectvo riešiť. A keď sa nevie či sa nehoda vôbec stala, tak z nášho pohľadu ani nie je čo riešiť,“

Hlavou mi išlo snáď tisíc invektív naraz. „Dobre. Ďakujem,“ povedala som mu napokon rezignovane, zobrala si občiansky, zahasila cigaretu. Neviem, čo som čakala. Moja nočná mora sa ešte len začínala.