Kráčam malým parčíkom s fontánou na Šafárikovom námestí. Historická budova kam mierim, sídli priamo vedľa neho. Kytice pestrofarebných kvetov lemujú vchod. Pozriem na nápis na masívnych hnedých dverách z dreva „MARIANUM – pohrebníctvo mesta Bratislava“ – píše sa. Zhlboka sa nadýchnem a stisnem kľučku.

Za dreveným pultom sedí žena a s niekým telefonuje. Usmeje sa na mňa a naznačí, aby som chvíľku počkala a usadila sa. Ďalšia moja premiéra. V pohrebníctve som tiež doteraz nebola. Sadám si do kresla, vytuším, že žena zrejme telefonuje s pozostalým. Trpezlivo zodpovedá všetky otázky ohľadne výberu hrobového miesta. O chvíľu sa na mňa opäť spoza pultu usmeje. Okrúhly stôl predo mnou je plný všakovakých brožúr – výzdoby, kytice, lampáše, sviečky, rakvy. Prehltnem a odvrátim pohľad. Musím zariadiť všetko potrebné a potom čo najskôr vypadnúť. Po schodisku okolo mňa prejde staršia uplakaná pani, ktorá v ruke žmolí papierovú vreckovku. Podopiera ju mladšia žena, pravdepodobne zamestnankyňa pohrebníctva. Starostlivo ju vyprevádza von, podá jej ruku a ubezpečí ju, že ju bude informovať o všetkých ďalších krokoch. Zadívam sa na nich a pozabudnem sa.

„Dobrý deň, som Martina,“ podáva mi ruku žena, ktorá predtým sedela za pultom. „Ako vám môžem pomôcť?“ pýta sa a znova sa usmeje. Volá sa Martina. Rovnako ako mama. Tá otázka ma zaskočí. Jasné, dala sa čakať, no aj tak ma na niekoľko sekúnd paralyzuje. Srdce sa mi opäť rozbúši ako splašené a slová nie a nie sa vydrať z úst. Vysloviť to nahlas sa zdá takmer nemožné. „Dobrý deň. V piatok mi zomrela mama. V zahraničí. Potrebovala by som zabezpečiť prevoz na Slovensko a pohreb,“ nejakým spôsobom zo seba dostanem. Žena si ma premeria. Zrejme cíti moju bezmocnosť. „Poďte, pôjdeme do kancelárie a prejdeme si to,“ povie láskavo. „Kde presne sa to stalo? Koľko kilometrov z Bratislavy to je a kde sa vaša mama momentálne nachádza?“ pýta sa ma. Mechanicky jej reprodukujem všetko, čo zatiaľ viem. Martina nahadzuje údaje do počítača. Popritom mi dáva vypísať základné dotazníky. Ubezpečuje ma, že s prevozom problém nebude. Ten je však potrebné naplánovať minimálne deň vopred, celková cena závisí od počtu kilometrov, potrebné je však rátať aj s povinnými prestávkami vodičov a ďalšími vecami. Pri repatriáciách zo zahraničia totiž musia byť splnené špeciálne pravidlá a dodržané konkrétne postupy. V opačnom prípade prevoz pozostalých tamojšie úrady nepovolia. Vysvetľuje, že v každej krajine sa pravidlá líšia. Navrhuje, aby sme išli postupne a všetky položky predbežne spísali. Prikývnem.

Vyberie zo zásuvky brožúru a položí ju predo mňa. „V prvom rade je potrebné vybrať rakvu. V nej bude vaša mama uložená počas prevozu a následne aj pochovaná. Všetky, ktoré vidíte, máme k dispozícii,“ vysvetľuje mi a pomaly listuje brožúrou. Biele, čierne, lakované, masívne, minimalistické, decentné, ale aj prečačkané. V ponuke je toho naozaj veľa. Viem presne, aký štýl a vkus mama mala…ale zorganizovať pohreb? Vybrať rakvu? Výzdobu, oblečenie a úpravu vizáže? O tom sme sa v živote nerozprávali. Nepredpokladali sme, že je to nutné. Čo by asi chcela? Roztočí sa mi hlava a zomkne ma úzkosť. So slzami v očiach pozerám na stránky brožúry a potom zo seba dostanem: „Ja…neviem, niečo jednoduché, elegantné, čisté. Je to…bola to… útla a krásna žena, asi vo vašom veku, ale neviem, možno táto?“ Ukážem na rakvu zo svetlého dreva s jemnou obrubou z ručne vyrezávaných kvetov. „Kvety milovala,“ zašepkám. „Prípadne, asi aj táto je pekná. Čo myslíte? Ktorú by ste vybrali vy?“ zdvihnem zaslzené oči a spýtavo sa pozriem na Martinu. Viem, že rozumie mojej situácii, no aj tak sa okamžite cítim hlúpo, že sa jej pýtam, ktorú rakvu by si vybrala ona.
„Poďte so mnou, vo vedľajšej miestnosti si ich môžete pozrieť vystavené. Budete mať lepšiu predstavu,“ povie energicky. Vstáva, dlhé husté vlasy má zapletené do plavého vrkoča, ktorý sa jej pohupuje zo strany na stranu. Ešteže tak, ak by som tam ešte chvíľu sedela, určite ma to zloží. Nutnosť postaviť sa a prejsť pár krokov mi zabrzdí slzy. Mozog sa zameria na novú úlohu. O chvíľku už spoločne stojíme vo vedľajšej miestnosti, ktorú lemujú rakvy postavené do oblúka. Príde mi až nereálne, že tu som. „Vaša mamina bola presne v mojom veku. Ak teda môžem poradiť, pokiaľ by som si mala vybrať ja, tak určite túto,“ hovorí citlivo a ukáže na rakvu, ktorú som jej pred chvíľou ukazovala v brožúre. Rukou opatrne prejdem po jej obvode a ornamentoch z vyrezávaných kvetov. Precíznosť spracovania ma prekvapí. Svetlé drevo pôsobí čisto a elegantne. „Je krásna,“ odvetím aj keď ma pritom zamrazí. „Táto by sa jej páčila… prosím si túto,“ doplním, lebo intuitívne cítim, že to tak je. Ešte chvíľu si obzerám rakvy v miestnosti. Potom sa spoločne vrátime späť k jej stolu. Martina si sadne za počítač a opäť nahadzuje potrebné údaje. Po chvíľke povie: „Máte už predstavu o výzdobe počas pohrebu?“ Vycíti moje zaváhanie. „To v tomto bode ešte nevyhnutne nemusíme uzavrieť, môžete si to v pokoji premyslieť a neskôr sa k tomu vrátime, využiť môžete buď naše kvetinárstvo alebo si to zabezpečiť vo vlastnej réžii, podľa toho ako preferujete,“ vysvetľuje. „To, čo však budeme potrebovať vedieť čím skôr, je výber cintorína…rovnako aj požiadavky na úpravu vizáže vašej maminy. Pokiaľ máte fotografie, ako sa zvykla upravovať, určite nám ich pošlite, veľmi nám pomôžu. Želáte si aj balzamáciu? Pochovanie alebo kremáciu? Obrad civilný alebo katolícky? Taktiež veci, ktoré jej oblečieme – tie postačí, ak mi prinesiete pár dní pred pohrebom, my už sa o všetko ostatné postaráme,“ spresňuje. „Vlasy, vlasy musia byť perfektné. Milovala precíznu fúkanú, to je za mňa základ. Účes musí byť dokonalý, všetko musí byť…“ hovorím napoly sebe a napoly Martine zatiaľ čo si nešikovne zberám veci zo stoličky a vstávam. Martina mi podáva zelený zakladač s logom MARIANUM: „Tu máte predbežne spísané všetko o čom, sme dnes hovorili. Všetko ešte môžeme upraviť podľa potreby a vývoja situácie. Čo sa týka prevozu – my sme pripravení, budeme čakať na vaše inštrukcie,“ vysvetľuje mi. Letmo preletím pohľadom na kalkuláciu v zakladači. To čo vidím ma nezaskočilo, vedela som, že ceny repatriácií a všetkých súvisiacich nákladov sa môžu pohybovať v tisícoch až desatťisícoch eur. Je to pálka. Ale je mi to jedno, hlavne nech je mama čím skôr doma. Prikývnem. Martina sa na mňa pozerá, následne sa ešte zohne po malý farebný papierik, narýchlo naň čosi napíše a podáva mi ho: „Toto je moje súkromné číslo, pokiaľ by ste čokoľvek potrebovali, volajte alebo píšte. Kedykoľvek. Zvládneme to, nebojte sa,“ povie. Neviem či to tak robí zakaždým, no jej prístup ma ohromí. Civím na malý modrý papierik a cítim, že do očí sa mi opäť hrnú slzy. Nechcem pred ňou plakať. Vezmem zakladač aj papierik a zmôžem sa len na: „Ďakujem.“

Vychádzam na ulicu, masívne drevené dvere pohrebníctva sa za mnou pomaly zatvárajú. Zapozerám sa pred seba. Z parku počuť hukot fontány a džavot detí, ktoré sa radujú zo slnečného májového poludnia. Krok za krokom zídem jeden malý schodík, potom druhý. Všetko sa zdá byť normálne. Svet vyzerá ako predtým. Obraz sa zrazu rozostrí a ja opäť plačem.